Zoznámim vás s odvážnou 100-kou! Stojí f ...

Zoznámim vás s odvážnou 100-kou! Stojí fakt za to :)

Feb 16, 2024

ZOZNÁMTE SA S ODVÁŽNOU LETECKOU 100-KOU

Dnes vám chcem ponúknuť zopár odpovedí organizátorov Leteckej 100-ky na moje otázky, ktoré som im položil nie len pre vlastnú lepšiu prípravu, ale hlavne pre vás, ktorí ju v tomto alebo aj tých budúcich "marcoch" pobežíte. Ako bonus vám pod dlhým riadkom z hviezdičiek "************" ponúkam môj blog z roku 2018 keď som dobehol do cieľa Leteckej 100-ky po druhý raz a bol to úplne iný príbeh ako pri mojej premiére. Pokúsil som sa vtedy v texte napísať oba moje úplne odlišné bežecké "výkony" z rokov 2016 a 2018. Ľudia mi vtedy písali, že je to jeden z mojich najpodarenejších blogov, tak prečo ho neoprášiť, keď sa blíži tá moja "do tretice Letecká 100-ka". Sám som zvedavý, ako to po tej 6 ročnej pauze vypáli. Ale už dnes isto viem, že to bude celkom iný zážitok, ako tie predošlé. A to je na tom ultratraili to úplne najkrajšie :) Jo a prečo je "odvážna"? Pretože má premenlivé počasie a je vždy po Novom roku vôbec prvou horskou stovkou v slovenskom ultrabežeckom kalendári a to sa nie úplne každému bežcovi na ňu chce...:)

Zdroj Foto: Daniel Blonski, porovnanie trás Leteckej 100-ky a Western States 100 (r. 2024)

Ahoj :) S radosťou dnes aj v nasledujúcich týždňoch a mesiacoch budem s vami zdieľať svoj ultrabežecký príbeh. Po 9 rokoch čakania som sa dostal na najstaršie stomíľové preteky na svete Western States 100. Moje blogy sú plné vášne pre tento unikátny šport, ale obsahujú aj množstvo užitočných informácií pre čitateľov, ktorí hľadajú vo svojom živote veľké aj športové výzvy.

Vaša občasná kúpa kávy za pár eur alebo pravidelný mesačný príspevok 4€ by mi veľmi pomohli pokračovať v investovaní času a zdieľaní mojich príbehov, plných skúseností s prípravou a motivácie. Vaša podpora nie je len finančným gestom, ale aj zárukou, že moje príbehy nájdu cestu k vám, mojím verným čitateľom.

Ďakujem za váš čas a podporu. Spoločne môžeme napísať ďalšie kapitoly tejto v skutku nezvyčajnej cesty. S úctou, Martin. Ďakujem.

Plánujem napísať aj report po skončení pretekov (marec 2024). Uvidíme, koľko predpokladov z tohto a predošlého príspevku sa naplní a čo nové (vždy je niečo nové) sa na trase naučím.

LETECKÁ 100-KA OČAMI ORGANIZÁTORA

Už som písal v predošlom minulotýždňovom blogu, kde som rozobral kľúčové elementy, ktoré budú pre mňa v tréningovej príprave na WSER na Leteckej 100-ke najdôležitejšie. Táto stovka má svoje špecifiká. Na niektoré z nich som sa spýtal mojich kamarátov Jirka Horníčka a Juraja Macáka pár otázok. Jirko a Juraj sú treťou organizátorskou generáciou "Leteckej", keď prebrali opraty tohto podujatia po Ivanovi Horniakovi a zakladateľovi, dnes už nebohom Vladovi Švancárovi. Bližšie informácie o histórii Leteckej 100-ky nájdeš tu.

JA SA PÝTAM, JIRKA A JURAJ ODPOVEDAJÚ

Martin: Chalani, ste obaja skúsení ultrabežci a na Slovensku máte snáď dohromady pobehané všetky podujatia... Ak by ste teda ako bežci, mali pozvať kamošov na vaše podujatie, na ktoré konkrétne veci by ste chceli upriamiť ich pozornosť?

J&J: Marcový termín, to je výzva sama o sebe. Je to jedna veľká neznáma nie len v čase prihlasovania, ale aj tesne pred podujatím. Človek na tejto marcovej stovke môže zažiť riadnu zimu so všetkým, čo k nej patrí, ale pri troche šťastia si môže zabehnúť trasu v období skorej jari v tričku. Bežci si môžu vyskúšať rovinkový maratón hneď po štarte. Beží sa v úvode na úseku Trenčín - Beckov. To rozhodne nie je charakteristická črta pre ostatné stovky na Slovensku. Na naše preteky by určite mali prísť bežci, ktorí majú radi dobre zorganizovanú logistiku a nastavenú trasu tak, že je pre ich presun a dopravu jednoduchá. Človek príde do Trenčína vlakom/autobusom, presunie sa od stanice len 500 metrov a je na mieste štartu a zároveň aj cieľa. Máme spätnú väzbu od účastníkov, že za peniaze, ktoré u nás bežci utratia, dokážeme pre nich zabezpečiť naozaj veľmi solídny servis.

Zdroj Foto: FB Letecká stovka

Martin: Čo je na trase technicky zaujímavé a jedinečné v porovnaní s ostatnými slovenskými stovkami?

J&J: Práve ten spomínaný úvodný polmaratón je jedinečný. V podstate ovplyvní zvyšok stratégie ako to má bežec bežať. Pre mnohých horských bežcov je táto polmaratónska rovinka po hrádzi celkom novou zápletkou. Veľmi dobrým pobehaním je aj terén úseku Považského Inovca. Je to naozaj príjemný beh, keď nenasneží :).

Martin: Dátum vášho podujatia nie je vo vysokej bežeckej, a už vôbec nie v ultrabežeckej sezóne. Aké je teda typické počasie Leteckej 100-ky?

J&J: Po dobu 9 ročníkov tam už bolo všetko :). Od blizzardu až po krásne, slnečné, jarné počasie. Mali sme zamrznuté riečky a potoky, ale aj brodenie, keď boli rozvodnené. Mali sme bežcov zablatených až po uši a mali sme na trase už aj bežiacich snehuliakov. Čiže typické je to, že nikto nevie, čo bude ráno na štarte. A veru, často si v tých horách nemôžeš byť istý, čo aké zmeny počasia ťa tam čakajú počas trvania podujatia.

Martin: Moje hlavné preteky sezóny, stomíľovka Western States 100, na ktoré sa chcem aj na vašej stovke pripravovať, majú na úvodných 30 míľach sneh, blato, no zároveň je na tých pretekoch zakázané používať bežecké retiazky. Povolená je len bežná továrenská obuv. ktorá pasáž vašej stovky bude teda v tejto súvislosti podmienkami pre mňa tá najbližšia k tým 30 míľam v Kalifornii?

Zdroj Foto: FB Letecká stovka, petermeciar.sk

J&J: Určite bude záležať od počasia v deň štartu. Keď je mokro, ako v minulý rok ( 2023), tak vie byť nepríjemná už aj samotná hrádza. No rozhodne najväčšie problémy v tom období robí bežcom stúpanie na Mackovú, nakoľko tento kopec je extrém vždy :). Aj keď sa chodil z druhej strany, keď sa ešte smer Leteckej stovky každý druhý rok menil. Blato je tam fakt zákerné. Čiže od Mníchovej Jarky až po Soblahov by som definoval najbližšie ku podmienkam na WSER. Holt, Strážovské sa v marci nezaprú :).

Martin: Chlapi, ďakujem! Už sa na vás a vašich dobrovoľníkov veľmi teším. Želám vám bezproblémový priebeh príprav aj pretekov a nech máte po nich všetkých bežcov spokojných a bez zranenia!

**************************************************************************************************

NECH SA PÁČI, MÔJ 1 REPORT Z 2 ROČNÍKOV LETECKEJ 100-KY (2016, 2018)

Letecká stovka, to je 105 kilometrov non-stop behu Považským Inovcom a Strážovskými vrchmi. Pekný beh, čo vám poviem. Štveračka hlavne dvakrát. Raz na Inovec a potom na Panskú Javorinu. Inak dlho po hrebeni. Telo treba kumulatívne až do výšky 3750 metrov vytlačiť. Presne také prevýšenie treba na trase prekonať.

O ČOM TO JE?

Hm, vlastne neviem. To záleží… Záleží často doslova ako ste sa vyspali. Ja som nespal tento rok (2018) veľa. Posledné dve noci pred štartom asi len 11 hodín dohromady. No nič, pred dvoma rokmi to bolo hádam ešte menej. Ale mám teraz relatívny kľud a pohodu, zamestnanie, ktoré až tak nestresuje ako tie predošlé. Je viac času na tréning, aj na rodinu. Takže aj o tom to je. Mať to v živote v rámci možností nejak vyvážené…

Hovorí sa, že v mnohom, ak nie vo všetkom, je ultrabeh metaforou na život.  Vzostupy a pády, nadšenia aj krízy, eufórie aj depresie a ak to všetko klape, nejaký ten bežecký „ flow“ v časti trasy je odmenou. Mnohí z nás ulrabežcov chceme veriť, že ak dokážeme cez víkend prekonať zdanlivo to najhoršie v horách a v kopcoch, dokážeme si so sebou poradiť aj v bežnom v živote, v práci, vo vzťahoch,… Skrátka, že ak dokážeme zmanažovať bežecký víkendový mordor, zvýšime šance, že sa nám to podarí aj vo zvyšku nášho bytia. Hoj, kiežby to bolo také jednoduché v tom našom živote, ako v tom našom „ťažkom“ behu… 🙂

Zdroj Foto: martinurbanik.sk

JEDNA TRASA – V INOM ČASE – V INÝCH SMEROCH – DVA INÉ PRÍBEHY

Rok 2016 – zabudol som doma gate. V čom budem bežať, ja neborák?! Trenky mi Marcel požičal. Ale onedlho Ďuri v Beckove v krčme o svoje bežecké gate príde. Strhnem ich z neho, dám mu 20 euro a chalan sa v taxíku s Marcelovými požičanými trenkami na štart vráti. Ale o tom neskôr…

Rok 2018 – zabudol som si nátelník čo mám najradšej, lebo má zips. Keď makám do kopca, vďaka zipsu luftujem. Keď som už na kopci, vo vetre zips zatiahnem a ide sa. Nevadí, mám ešte jeden bez zipsu z merina. Bude mokrý jak žoch, ale bude stále hriať. Ostávam kľudný, nepríjemné deja vu z roku 2016 sa nekoná.

JEDLO PRED

Rok 2016 – ani neviem či a čo som kedy zjedol pred tým, ako som sa na štart postavil. Mám v tom bordel ako nikdy.

Rok 2018 – poslúcham Martina. Pätnásť hodín pred štartom nechávam žalúdok oddychovať od pevnej stravy. V aute na ceste do Trenčína už len kakauko popíjam. Hodne kakauka 🙂

ŠTART

Zdroj Foto: FB Evka Kovalčíková, v roku 2019 som na L100 nepretekal, ale ako dobrovoľník som si to (ako vždy) od štartu užíval :)

Rok 2016 – vybehol som jak strelený. Ani nie rýchlo, ale dáko oplašený. Ešte výstroj za behu dolaďujem. Celé zle. Už len Ďuri je na tom o kúsok horšie. Sme takí Pat a Mat na hrádzi z Trenčína do Beckova.

Rok 2018 – klídek a úsmevy, zvítanie na štarte s ľuďmi, ktorých mám veľmi rád. Aj s Mikim po dlehšej dobe ruku trasiem a hreje ma to. Vybiehame. No, skôr kráčame. Kľudne. Dano, Aleš, Marek. Marek oznamuje, že sa žení. Fú, sme super partia, pôjde sa dnes dobre…

JASNÉ SIGNÁLY

Rok 2016 – zaspávam na svitaní. Prespal som odbočku. Značku vidím modro, ale ona je zelená a až o pol hodinu to zistím… Sakra, ja skapem a to mám ešte dobrých 70+ km pred sebou!

Rok 2018 – nemám najmenší problém, nepijem kolu, neberú ma mrákoty, nepotrebujem veľa jesť, lebo po gastropauze 15 hodín som pred štartom do seba vrútil takmer 250 gramov v noci rozmočených vločiek s proteínom a banán. V žalúdku úplný kľud. Áno, aj tam dole 🙂 Dnes budem mať z partie asi najviac síl. Čaute chalani, idem si dnes svoje, držte sa!

Rok 2016 – definitívne som poblúdil. Serem na to, ešte šťastie, že neviem kde som, inak by som preteky zabalil. Idem nazad, nájdem prespatú odbočku. Docvaknem posledného „bežca“ a už sa ho nepustím. Veď to tu vôbec nepoznám. Predsa sa šťastie aj na mňa usmialo. Posledná je kamarátka Katka. Skvelá spoločníčka, dnes sa ma už nezbavíš. Bolia nohy, ešte som si aj malé boty zaopatril.

Rok 2018 – terén je všakovaký, ale skvelé INOV8-ky „ixklauky“ dnes držia úplne na všetkom. Na snehu, na ľade, v blate, bahne aj na lístí. Paráda. Zdravím známych na chodníku. Rýchlejších aj pomajších. Bežím sám a nie som vôbec sám. To je ono, to mám rád. Dva „kufríky“ som hodil, ale dobrá nálada drží. Vykecávam so spolubežcami 🙂

"POSPI SI!"

Rok 2016 – ešte tak 30 kilákov ale už zaspávam zas. Katka káže, „sadaj“! Že čo? „Sadni si a pospi si!“ Čo? „No pospi si!“ Jak? „No tu na pníku. Opri sa o ten strom a spi! Za 7 minút ťa zobudím.“ Skúšam, padám do mrákot. Budím sa sám. Vraj presne sedem minút. Ide sa…

Zdroj Foto: martinurbanik.sk, Katka Janechová (odvliekla ma až do cieľa)

Rok 2018 – som v pohode a dobieham ľudí, ktorých som buď veľmi dávno, alebo ešte nikdy pri behu nesprevádzal. Asi nemajú svoj deň, veru. Jedného vraj napína, iný dnes furt tuhne. Mňa nohy zatiaľ držia a žalúdok prijal polievku na Bezovci ako starú známu, na ktorú sa už náramne tešil. Spomenul som si za Inovcom aj na Katku. Presne na mieste, kde ma donútila driemať. Odvtedy driemem na ťažkých behoch pomerne často. Ale ten dnešný, mi tak nepripadá.

ZÁVER DLHEJ CESTY

Rok 2016 – spím ešte raz. Vlastne teraz už obaja. Asi som Katku na chate pod Inovcom definitívne unavil svojim slimačím tempom. Tá má ale trpezlivosť. Už len ona je dnes jediný dôvod, prečo to chcem dokončiť. Veď sa so mnou celkom vytrápila. Frflal a stonal celou cestou. Ešte sa k tomu Trenčhradu nejak zošúchať a potom dole v podhradí kukať na cestu, nech nás niečo nezrazí. Musíme pridať inak sme v pr…, mimo časový limit. Tlačím posledné energetické nič zo seba. Bežíme, dvere otvárame, sme „doma“ v telocvični. Zapisujú nám čas 23:45. Som suverénne posledný. Katku nepočítam, to ja som jej celodenná guľa na nohe.

Rok 2018 – stále sa držím medzi tými, ktorých bežecky obdivujem. Robí mi to dobre. A keby len to. Mne nie je vôbec zle 🙂 Prichádzam do Kalnice. Je tam tata. Čaká s Budvarom 12kou a teniskami bez štupľov. Čo budem X-CLAWy na rovnej hrádzi drať, šak je to drahá bota, ale táto si svoju cenu fakt zastane. Obúvam teda na vlnenú ponožku INOV8 Trailtalony 275. Už niečo zažili, ale čaká ma skoro 20 km plochej hrádze pozdĺž Váhu. Ešte ale fakt netuším, čo ma vonku čaká. Len viem, že sa malo zozimiť. Nejak sa mi po 80 kilometroch nechce. Veru, menej som dnes jedol a je čas dohnať to. Kecáme s Adamom, pripravuje film o slovenskom horskom ultrabehu. Veľa o ňom premýšľa, bude isto krásny, už sa teším. Tata mi podáva mastné chleby. Ja ich ihneď odčarujem 🙂 Dobehli ma aj tí, ktorých som ja dnes ani nemal predbehnúť. Ba čo viac, sú v tomto momente ešte viac nabudení ako ja. Bundy, rukavice, šatky cez ústa, lampy zapaľujú a vychádzajú smer finále. A mne sa nechce. A možno chce, len dnes viac verím tomu, čo si telo žiada. Na super čas to nie je, ale je to iná galaxia ako pred dvoma rokmi.

POME DO FINÁLE 2018 – HRÁDZA AKO HROM

Idem teda von. Jój, to je hrôza. Ovalil ma ľadový vzduch. V diaľke počujem niekde vo výške silnejúci vietor. Do kelu, tie vymenené topánky strašne zimu prepúšťajú. Mrznú mi konce prstov. No nič, bežať treba. Ale počkám na niekoho, kto ide za mnou… Skvelý chalan, zobral si ma na pár minút na starosť. Ja som stuhnutý a čakám kým sa cesta do kopca otočí a začnem konečne trochu „kúriť“. Omlúvam sa, už mi meno kamaráta spolubežca vypadlo. Verím, že sa stretneme na Lazovke, na STEFANIKovi alebo inde, aby som sa mohol poďakovať. Ideme do kopca spolu, mne sa mechúr ozýva a tak sa mi spolubežec v lesíku v tme stráca. Poznáte to, vypustíte balón, v tuhej zime vám prejde vlna tepla po tele a vy máte zrazu náladu ako vyvenčený pes 🙂. Tomu vravím reštart. Začínam stúpať. Malý kopec sa o chvíľu zlomí a môj kamoš ma púšťa. Vraj ho kolená už dole kopcom nedržia. Ja mám dnes nohy ako na prvých 20 kilometroch. Nuž asi som to celé flákal, alebo som šiel presne, čo (na čo) som dnes mal. Neviem sa rozpamätať. Ešte ma raz dobehol? Ak áno, kde sme sa rozlúčili? Mám to z pamäte vymazané. Niečo sa zmenilo. Chytá ma už asi ten túžobne očakávaný „flow“.

Rok 2016 (bežíme v opačnom smere ako v 2018-tom. Beckov je prvá obec za Trenčínom, sme teda ešte len na začiatku)- schádzame z hrádze a Ďurimu sa podlamujú nohy. Dostáva kŕče do brucha. Chvíľu v duchu hreším, že čo sa sem ondil, keď toto vystrája. Ale je to priateľ, tak držím jak hluchý nadratého a za rameno ho dotiahnem do miestnej krčmy. On kaput, ale luxus oblečený. Ja naopak, nasrdený, vonku zima a ja len v požičaných trencloch od Marcela. „Ďuro, davaj dole gate?“ Čo?! „Hovorím, daj dole gate, tu máš tieto Marcelové bombarďáky. Na, tu je 20 euro, ber taxi a choď nazad do Trenčína. Čau!“, a už ma nebolo…

Rok 2018 – Beckov, cieľ sa blíži. Vidím tú prekliatu krčmu. Dnes je to ale o inom. Tuto som mal pred dvoma rokmi bežať a nie sa vliecť. Nuž, tak teraz si to vynahradím. Kašlem ja na vietor, šak tu zmrznem ak budem 3+ hodiny kráčať! Od Beckovskej krčmy akoby nový beh začal. Fučí jak besné. A ešte len bude, keď za chvíľu vyleziem na ten vysutý hrádzový chodník. Boha jeho veterného. To čo je toto?! A ešte mi v Kalnici povedali, že strhlo v potoku lávku a pred Trenčínom pôjdeme brodiť ľadovú vodu. Už mi je to fakt jedno. Tak bežím. Bežím ako vládzem a ja dnes fakt vládzem. Aspoň budem hicovať keď sa bachnem do tej ľadovice. Shit, shit, do riti, shit! Zapínam hudbu do slúchadiel. Nie som rocker, ani punker. A keďže vietor mastí AC-DC, tak sa mu vysmievam a iPod dávam na plné gule romantiku, nech toho hajzla aspoň v mojich ušiach prehluším. Blbeček hysterický, nárazový. Na, tu máš, takú nepoznáš, čo? Choď do riti! Život je možno ťažký, ale nie je na hovno. Je pekný! Pekný ako táto hudba! A ty sa poser!

BEH PROTI VETRU NIE JE ČÚRANIE 🙂 – DÁ SA TO!

Bežím, točím nohy. Vidím čelovky, míňam prvých, druhých, tretích ľudí. Snažím sa každého pozdraviť. Boh vie, či počujú. Išli sme spolu celú cestu, tak vo finále treba povzbudiť. Títo všetci kráčajú a ja som pako. Ale Martin hovorí, že som, lebo „môžem“. Lebo mám svoj deň, lebo som sa nehnal v úvode, lebo pár týždňov vo fitku trénujem a je to druhá stovka v živote keď ma nič na tele nebolí… Čo ja viem, prečo to vlastne dnes tak je…? Je tu hnusne, strašne hnusne. To viem určite. A nechcem tu už byť. Na všetkých čo tu spolu šlapeme sa v cieli teším, ale teraz idem. Aj ten potok je malina. Veď som sa ho chystal takmer preplávať a nakoniec tam nejaké tie palety zavalené kameňmi ostali…

Zdroj Foto: martinurbanik.sk

Aha Trenčín! Komanči dali onehdá na hradnú vežu hviezdu, ktorá svietila do ďaleka, aby prehlušila aj povesť o Omarovi a Fatime. Dnes tam svieti červená signálka na výstrahu lietadiel, ale tých komančov už z našich myslí nič nezmaže. Musíme zdochnúť všetci, čo si ich pamätáme, aby bolo v tejto krajine lepšie. Ale dnes nezdochnem. Dnes dobehnem bez toho aby som sa v tejto otočenej rúre z vysavača musel zastaviť. Ďalší song a ďalší, točím nohy podľa nich. Lebo dnes môžem. Ten chalan na kontrole na tom chodníku a jeho priateľka sú magori. Ešte väčší ako my, čo sa do tepla ponáhľame. Ľudské vyšinutie nemá hranice, ale táto stovka cieľ má. A ten už je pomaly tu. Konečne niekto, kto si to chce rozdať. Chvíľu cítim čelovku na pätách. A možno ho ťahám a pomáham. Lebo šak, kto by sa tu chcel v tej kose tackať? A ak má čo len trochu síl, nech ide. Chvíľu sme bežali spolu, kým som ho striasol. Ale neobzeral som sa. A možno som si ho/ju len vymyslel, lebo som musel 🙂 Ale toho čierneho predomnou nie. Toho jasne vidím ako prešiel z kroku do behu a už odbáča k telocvični. Do kelu, už som tu! Ja som to zvládol, Máriška! A tak pekne hrajú v sluchátkach… Smejem sa. Bežím okolo šenku. Vidím ľudí zhrbených nad pohármi. Je im tam teplo a mne tu tiež. Dúfam, že sú šťastní ako ja a len ten môj sopel a slzy sú rozdiel medzi nami. A tak by to malo byť. Aby každý našiel šťastie tam kde je. A aby si každý povedal, že to má v tom živote nejak dobre vyvážené…

Zdroj Foto: martinurbanik.sk

CIEĽ

Som v cieli. Vlastne z behu samotného nemám, okrem konca, nejaké extra silné zážitky. Zrejme som to fakt flákal 🙂. Ale neskutočne sa teším na ľudí v tej rozsvietenej telocvični. Na tých, čo pomáhajú, na tých čo už dorazili aj tých čo ešte prídu. Veľa piva tečie, doháňam dnes riadne zameškané. Sedím na lavičke v cieli už viac ako šesť hodín. Nechce sa mi do spacáku. Až po pol piatej ráno to už konečne vzdávam.

Zdroj Foto: martinurbanik.sk

Som v cieli. Dnes určite. Ubehlo to o viac ako sedem hodín rýchlejšie ako pred dvoma rokmi, ale to je fuk. Dôležití su priatelia a tá rovnováha. O rok sa určite vrátim 🙂

Zdroj Foto: martinurbanik.sk

*************************************************************************************************

Poznámka: "O rok" síce nebolo, ale o to viac sa teším, že po šiestich rokoch opäť vyrazím na trasu vo smere hodinových ručiciek. Už niekoľko rokov sa smer nestrieda. Neviem prečo. Nuž tak dúfam, že aj keď smer sa toho roku zhoduje s tým u mňa katastrofálnym (2016), tak snáď už na trase nezaspím a všetko pôjde hladko. Uvidíme. Ciele sú jasné a report PO napíšem čo najskôr po víkende (9.-10.3.2024), aby som na nič podstatné nezabudol :).

Milý priateľ čitateľ, toto je moja cesta na štart legendárnej Western States 100. Čakal som na túto príležitosť viac ako 9 rokov. Nechcem si skúsenosti, zážitky, ale aj rôzne myšlienky, ktoré mi na tej ceste idú hlavou, nechať len pre seba. Tento týžDenník je tu pre každého, koho to osloví a v mojich príspevkoch uvidí aj kúsok seba. Ďakujem každému, kto mi pošle do komentárov spätnú väzbu. Ďakujem za čítanie, zdieľanie, za prípadné podnety k novým príspevkom. Mojim želaním je, aby si si šálku kávy, čaju, horúcej čokolády, alebo pohár vína vychutnal pri mojich textoch ešte o trochu intenzívnejšie. Kúpou "kávy" alebo prihlásením sa za člena podporovateľov a odberateľov mojich pravidelných príspevkov, podporuješ moju snahu tvoriť pre bežeckú komunitu inšpiratívny a užitočný obsah a pomáhaš mi priblížiť sa k veľkému a náročnému cieľu, ktorý mám pred sebou už 10 rokov, no teraz je už skutočne "na dosah".

Enjoy this post?

Buy Martin Urbaník a coffee

More from Martin Urbaník