Je skoro ráno a ja zas a znova sedím na svojom mieste, hneď vedľa okna, cez ktoré sa dnu prediera ráno. Odhadujem, že už by sa vonku v pohode dala čítať kniha, toľko denného svetla tam je. Obloha je zatiahnutá, ale na rozdiel od včera, nevyzerá desivo. Bude pršať, tak hlásili a obloha tomu nasvedčuje. Ďalší upršaný deň pred nami. No ešte skôr, než sa stane, chcem vám o čomsi maličkom, malilinkatom, povedať.
O bábike, ktorú som "bidovala" a ktorá sa kdesi stratila medzi smútkami nad chorým pánom Gombíkom. Učinila som tak v strachu a v obavách, lebo bábika, ak ju vyhrám, docestuje ku mne až z USA. A tam je voda pre mňa stále neprebádaná, lebo VAT a poplatky a tak, teoreticky asi viem, čo a koľko, ale obávam sa, že tu až prax ukáže, ako tomu naozaj je. No i tak som bidovala, v dolároch (ako ináč?), lebo samozrejme, cena bola dobrá a hlavne bábika, hotová liliputka, krajšiu nevymyslím. Má červené líčka ako dve jabĺčka a dlhé hnedo ryšavé vlásky a na nohách pár červených ponožiek obutých v červených sandálkach. Veľmi preveľmi sa obávam, či ju aj dostanem. Vzhľadom na americký čas, bidovanie na ňu skončí okolo polnoci nášho času. Budem si musieť urobiť prestávku v spánku, ale kvôli tak zázračnej bábike to dám, hoc potom od sklamania, v prípade, že ju nevyhrám, alebo od vzrušenia, ak ju vyhrám, budem mať zaručene problém usnúť! Cena za bábiku, čo vám poviem. Som ochotná platiť.
Oj a nespomenula som dôležitú vec, že bábika má len čosi máličko viac ako 3 inches, čo je asi cca 8 až 9cm.
Viete, výber bábiky alebo bábik do môjho domčeka, toho môjho z roku 1930 - 1935, je pre mňa dôležitý. I preto sa náhlim pomaly a chcem v ňom mať len môjmu srdcu milé veci, lebo ten domček si chcem ponechať a čičíkať ho do parády, tak troška i v tajnej nádeji, že Jorik ho raz zdedí a keď to naša matička zem dá a nebudú vojny a boje o prežitie a Jorik bude mať svoje deti, že to možno raz zdedí jedno z nich. Hoci, ono, toto v podstate nie je naozaj vôbec dôležité. Lebo nie každý má rád domčeky a tobôž také staré. I preto nie je pre mňa dedenie alfou a omegou. V tomto prípade som sebecky tým hlavným potešiteľom ja. Juj, aké zvláštne to je napísať...., až také, že mám divný pocit, že sa to nepatrí, že myslieť na seba v hlavnej úlohe je zlé a predsa, ako mamina a umelec, ktorí poväčšinou robia a tvoria pre druhých, cítim, ako mi táto sebeckosť dobre robí. To moje telo a to dieťa v ňom sa radujú, že som ešte nezabudla, že sú tu a tiež si zaslúžia viac ako zdravú stravu a teplú sprchu.
Nuž ak môžete a nevadia vám neskutočné malichernosti v živote, lebo kúpa bábiky týmto dozaista je!!!, myslite na mňa zajtra alebo pozajtra o polnoci, keď tu budem škrípať zubami nad ubiehajúcimi sekundami. Lebo, ak ju vyhrám, podelím sa s ňou s vami. Bóóóóžinku, veď ako ináč! S kým iným by som sa delila???