Dnes dostal Jorik tú najzvláštnejšiu pozvánku. Jej obsah nás nesmierne teší a predsa, ešte viac si želám, aby nikdy nemala dôvod pre svoj vznik. Jedna z jeho spolužiačok totižto oslavuje koniec 6mesačnej chemoterapie. Priznám sa, že mi zviera vnútro, keď na to dievčatko myslím. Najradšej by som ju vystískala a jasala s ňou, ale na to sa temer vôbec nepoznáme. A tak ani neviem, či o také akčné konanie vôbec stojí a potom, či bola chemoterapia úspešná. Viem len toľko, čo vidím. A čo vidím, to ma bolí. Lebo som matka a lebo mám sestru, ktorá si chemoterapiou prešla a dala to a mám mamku, ktorá chemoterapiu absolvovala niekoľko krát a nedala to. A mám otca, ktorý sa na to prizeral a nedal to a spáchal samovraždu. A predsa, ani všetko dokopy nemôže sa vyrovnať chemoterapii 7ročného dievčatka a jej zápasu o život. Lebo choroba, akú má, ju bude sprevádzať celý život a táto chemoterapia ani nie je liekom na ňu, len pokusom lekárov aspoň o niečo. Lebo ináč nijaký liek nemajú. Tajne si želám, aby tu bola viac dostupná možnosť, ako krv alebo orgán. Ale nie je. Viem to od jej maminy. Nemám potuchy ako to dáva, ale z toho mála, čo som videla a počula, keď sme sa spolu prechádzali, viem, že je to rovnaký hrdina ako jej dcéra. Lebo nič iné sa o matke tak závažne chorého dieťaťa nedá povedať. Má všetok môj obdiv, ktorý v sebe mám. Ani sa len nesnažím postaviť sa alebo čo i len vžiť do jej úlohy. Lebo srdce mi zviera už len keď tú malú hrdinku vidím kráčať do školy. Jej telíčko sa nalialo a nafúklo, až vyzerá ako balón. Líčka má ako škrečok a jej kedysi štíhla tvár je tam niekde stratená, ledva rozoznateľná. A nôžky, nôžky má slabé a ledva ju nesú ale nesú, hoc sa trhajú pri každom kroku sťaby to chceli vzdať.
Nechcem tu písať o bolesti či radosti kohosi iného. Vyzerá to potom ako Modré z neba a to nechcem. Ale dnes je to vec, ktorá ma priklincovala, prefackala, zatriasla mnou a nechala tak. Tobôž po tom, čo sestrina priateľka rovnako bojuje o život, mladé dievča a už sa jej život točí len okolo nemocničnej postele. Rakovina. Lekári vravia, že to nevyzerá dobre. Tam už ani na ďalšiu chemoterapiu nezvýšili sily. Zdá sa, že to prehrala...
Ale i o tom je život, tak?
Moja sestra to dala. Keď promovala ako bakalár, bola chudá ako papek. Jej stav bol zlý, no vtedy ešte nik netušil, že to bola rakovina. V túto nedeľu promovala znova. S vyznamenaním. Už je z nej Magistra.
Rakovina je nateraz z jej tela von. Otázkou ostáva "dokedy", lebo rakovina je sviňa. Možno bude mať šťastie a nikdy sa nevráti. I to sa môže stať a my všetci v to dúfame. Sestrina priateľka toľko šťastia nemala a Jorikova spolužiačka je niekde medzi nimi.
Na jej oslavu prídeme. Bez pochýb a dozaista! A vyberieme jej nejaký suprový a originálny darček! Čosi, čo peniaze môžu kúpiť. Lebo žiaľ, zdravie ešte nikde nepredávajú a to je to jediné, čo urgentne potrebuje.