Myslím, že je úplne zbytočné písať tu o tom, o čom rozprávka s názvom Sivá planéta je. Nuž zahryznem sa do čohosi iného, o čom bežne nehovorím a nepíšem. Ono, mnohokrát, keď na túto rozprávku príde rad, cítim sa neistá s výberom slov. Lebo čo má človek písať, aby ľudí oslovil a možno aj navnadil na jej kúpu? Tobôž v čase, kedy vonku zúri Covid a dnešným dňom sa začal ďalší lockdown, v ktorý som už nikdy neverila, žeby ešte mohol byť... A tak sa držím dejového opisu a ilustrácií, lebo tajne dúfam, že to postačí a ja tým nič nepokazím. Teraz si vyskúšam, aké by to bolo, kebyže som vám úprimne zverila svoje myšlienky...
1) najskôr by ste zistili, že mám Sivú planétu naozaj rada. So žltými stránkami pre text vyzerá na pohľad veľmi pekne! Vy o nich neviete, ja hej. Čierno-biele ilustrácie sa mi osobne tiež páčia. Ako milovníčka Tima Burtona - čo iného môžem napísať? Páčia sa mi dokonca tak veľmi, až miestami zvažujem, že hádam len takto by som mala odteraz kresliť. Fixky sú tak finančne náročné, že uskromniť si paletu na sivé odtiene má aj svoje peniažkové výhody. Rovnako sa mi páči aj postavička hlavnej hrdinky Vavy. Ba aj pavúčica Klementisa sa mi ľúbi a aj lakomý Komudus, ktorého nos vyzerá ako ohnutá uhorka a za ten svet by som ho nechcela nakresliť "spredu". Zo všetkých mojich kníh považujem Sivú planétu, po výtvarnej stránke, za najlepšie zvládnutú!
No priznám sa vám aj s čímsi iným, s čím by som nemala, lebo priznať si vlastné slabosti sa "nepatrí". Treba sa chváliť a vystupovať sebavedomo, aby vám druhí uverili a tiež si to o vás mysleli. Ak prezradíte svoje obavy, uveria im aj iní a budú vás tak vnímať. Ibaže sľúbila som vám otvorenosť, tak tu ju máte. Viem, že nie som ľúbezný a skúsený ilustrátor. Skôr som náruživý, lebo kreslím veľa a rada! Som puntičkár a pedant a moje ilustrácie sú toho výsledkom. Rada by som kreslila akvarelovo nežné ilustrácie, ktoré aktuálne fičia, kde každá postavička si priam žiada ochkanie. Ale nekreslím tak a keď nad tým občas uvažujem, žeby som hádam mohla skúsiť zmeniť svoj štýl a byť ako iní, plesnem sa po prstoch, lebo sa bojím toho, že by som sa zapredala a stratila. Pripomínam si, že som, aká som. Chudá a bez pŕs so zašitými perami a takto proste kreslím. Toto som ja. No pri tejto kampani si tajne želám byť iná. Viem, že na ilustrátorovi veľa záleží. Vizuál predáva. Mnohé knihy sú obsahovo o ničom, ale predávajú sa vďaka obrázkom. Darmo raz, jeme a kupujeme očami. A toto píšem aj napriek tomu, že svoje ilustrácie rada mám a v Sivej planéte sa mi ozaj úprimne páčia. Najskôr preto, že za mnou stoja ľudia, celé vydavateľstvo, ktoré ani náhodou nechcem sklamať...
2) páči sa mi aj hlavná myšlienka rozprávky. Myslím to, čo sa v nej odohráva. Občas, keď už snorím a ja teda snorím, sa troška obávam, či rozprávka nie je nudná. Či monológ pána Komudusa nie je pridlhý... Ale keď mne sa zdal tak vydarený a tak zľahka zrýmovaný, že som ho skracovať nechcela a nechala ho taký, aký je. Na asi dvoch miestach by som po novom rada prehodila slovíčka, ale nie je to žiadna katastrofa. Rozprávka o Sivej planéte je i s nimi stále rovnako detská a neškodná a hrejivá a milená - možno nie svetová a to naj, čo som kedy stvorila, ale podľa mňa si bez debát zaslúži výjsť ako kniha.
Tak a teraz to viete. Poznáte moje myšlienky v súvislosti so Sivou planétou. Presne toto si o nej myslím. Z celého srdca jej prajem veľa šťastia na jej ceste za čitateľmi. Nebude to mať ľahké v tom mori dokonalých detských kníh. No ozaj si aj ona zaslúži dýchať a existovať. Dúfam, že sa jej to podarí. Je to síce skromná rozprávka ale zato s veľkým rozprávkovým srdcom!