Dnes večer bude u nás chodiť Mikuláš. Nie je to veľká vec, ale vec to je. I preto na ňu nesmiem zabudnúť ako sa snažím zabudnúť na Veľkú Noc. Na tú ani vajíčka nezdobím. Ale zato kupujem tie čokoládové, to hej. Lebo je to jednoduchšie. A tak som včera brúzgala obchody, tých zopár, čo tu máme, lebo ďaleko ísť nemôžem. Vychádzky mám obmedzené, môj muž stále pracuje. Len hodina, maximum dve, viac nie. To znie ako veľa času, ale nie je, keď vám len cesta vezme cca pol hodiny a nákup v supermarkete nikdy netrvá chvíľku. Aby som kúpila šampón a nanuky, musím prejsť z jedného konca predajne na druhú. V tak obrovskom supermarkete, aký tu máme, to veru zopár minút zje. A čo ak sa ešte pri niečom zastavím? To ten čas doslova letí!
A včera mi letel. Ako blázon! Lebo sa mi nedarilo. V sekáči som nenašla nič. Ale ani som sa nijako špeciálne nenamáhala čosi nájsť. Mala som totižto žolíka v rukáve - tú pružinu, čo zo schodov sama zlezie. Ale beda! Vždy ju mali, len nie včera. Všetko možné tam bolo na tej polici, všetko, čo som si pamätala... len na mieste, kde mala byť dúhová pružina za tri libry, nebolo nič. A to som začala panikáriť. Lebo zabehla by som aj inam, ale čas nepustil. Možno skúsim dnes. Možno. A možno to nechám tak a Mikuláš sa uspokojí s tým, čo má. Beztak ma stál veľa.
Mužovi donesie kávu z ďalekej Macchu Picchu, alebo ako sa to píše a anglické mentolové čokoládky. Decentne. Jorikovi trikrát Tictac, lebo ten môže, aspoň dúfam, dva balíčky zeleninových chipsov, balíček ovocných gumených cukríkov, vrecúško slaných arašidov, vegánsku čokoládu s limetkou a morskou soľou, trikrát 100% ovocný džús a zakázané šesť- plechovkové balenie 7UP s príchuťou čerešne.
Ale tá dúhová pružina ma mrzí.
Do adventného kalendára dnes Jorikovi zabalím vianočnú košieľku. Je celá čierna posypaná jazvečíkmi vo vianočných čapiciach. Nech je dnes za fešáka, keď už máme Mikuláša. Čo na tom, že ho nik neuvidí!
No a čo sa môjho príbehu týka, posúvam sa pomaly. Ono, ťažko sa píše, keď sa k vám stále niekto prihovára. Vyskúšajte si to. Nehovoriac o tom, že na polovicu tých prihováraní musím reagovať akciou. Napríklad:
,,Mami, netuším vôbec ako to mám napísať..." Toto si nevyžaduje akciu, len odpovedám.
,,Mami, počúvaj, čo som zatiaľ napísal!" Ani toto si nevyžaduje akciu, len počúvam a odpovedám.
,,Mami, hľadaj chybu vo vete!" Ok, tu už aktívne čítam úlohu a hľadám chybu. Jorik dal bodku za priamou rečou. Haha, chcel ma nachytať. Bola to len hra.
,,Mami, nechce mi prehrať video." Na obrazovke sa mu ukazuje točiace sa krúžko. Čosi je s internetom. Akcia nutná. Musím ísť overiť signál. Napokon Jorikovi dávam môj počítač.
Maminy to poznajú. Aj to, že keď konečne úlohu dopíšete a vy si pomyslíte: ,,Hurá, teraz môžem pracovať!" mrknete na hodinky a zistíte, že veru nie, lebo už je najvyšší čas uvariť večeru. Tak je to veru s nami, maminami.
Som si istá, že nijakej práci by čosi také neprospievalo. Tá tvorivá nie je výnimka. Veď, skúste si to sami, napísať čosi, čo bude mať hlavu aj pätu za takýchto podmienok! No ja si stále pripomínam, že ani Rowlingová to nemala iné. Alebo mala a klamala? Nie, isto nie. Niektoré z nás sú superženy! Bez srandy. Ja v to verím.
Ibaže ja nie som a práve som si uvedomila, že mám ešte kopec práce pred sebou. Tak to tu balím a utekám! Len ešte - krásny deň vám želám!