Na ceste za rozprávkou

Na ceste za rozprávkou

May 07, 2021

Deň prvý (6. máj 2021)

Je temer poludnie. Za dve minúty, aby som bola presná a ja som sa práve rozhodla napísať prvé slová k môjmu malému dokumentu o ceste za Igorom. Mám v hlave presnú predstavu, o čom by jeho príbeh mal byť. Ale priznám sa, že sa ešte jeho obsah kde - tu formuje a ja si uvedomujem, že  na jeho finálnej podobe bude niesť veľkú mieru domček, v ktorom sa to bude celé odohrávať. 

Viem to určite, lebo zakaždým, keď nájdem vhodného domčekového kandidáta, čosi - kdesi v príbehu pozmením, aby všetko ladilo a dobre sedelo. Nič neškrípalo. Naposledy sa v ňom takto mihla izba v podkroví, ktorá kedysi patrila starému otcovi, na ktorého sa Igor naviazal. Tá sa zrodila celkom náhodne, pri domčeku, ktorý mal o jednu izbu navyše a vyvstala otázka, čo s ňou? Postava starého otca sa mi páčila, nuž hurá! I takto sa občas rodí príbeh. Ibaže, čo ak domček, s ktorým napokon vo finále skončím, takúto extra navyše izbu mať nebude? Lebo popravde, radšej by som si želala mať domček malý...malilinkatý.... Lebo veď, domčeky pre bábiky sú radšej veľké, masívne, zaberajú veľa miesta a nám sa už ten priestor doma na život značne zmenšuje. Hlavne po tom, čo som už domov dotiahla dva drevené domčeky! Hotové malé skrine! Musím sa krotiť. Lebo po väčšom dome pokukovať ani náhodou nemôžeme. Čo máme, to máme, musíme sa vtesnať. A tak vtesnať vtesnám aj dedovu izbu - scvrknem ju celú do kufríka - plného spomienok na neho. Hotovo! Vyriešené.... ! No,  možno omnoho dôležitejšie ako to, či tam bude izba lebo kufor, je fakt, či bude Igorova rodina bohatá alebo nie. Možné je oboje. Nechám to na domček, nech rozhodne.  Sama som zvedavá, ktorý mi v závere môjho hľadania skríži cestu. 

Ale aj sa sama seba pýtam - rozpoznám ho medzi inými?

Budem vedieť, ktorý je ten pravý alebo sa pomýlim?

A tak som v posledné dni ako telo bez duše. Snorím, hľadám, googlim. A jasám. Veľa, veľa jasám, lebo ináč neviem a potom sa ponižujem, ako žobroním, aby sa nado mnou ľudia zľutovali a ja viem, že žijem ďaleko, ale keby boli takí laskaví, ja zaplatím..., aj navyše, len nech mi ich domček pošlú. Po pár dňoch žobronenia, ostávam stále bez domčeka. Reakcie sú rôzne. Najčastejšie, žiadna odpoveď. A potom, domček je alebo príliš krehký, cestu by neprežil alebo je nám ľúto, skúste hľadať inde, my chceme len osobný odber. Občas som kvôli tak smutná a frustovaná, že to na mne vidí aj Jorik, môj syn. Našťastie, má pre tieto moje emočné výkyvy pochopenie, lebo biedák malý, dávno bol vtiahnutý do môjho sveta rozprávok a tak vie, ako mi na týchto veciach neuveriteľne záleží. Rozumie tomu o to lepšie, že aj on sám je, tak trochu, ako ja. Popri mne a všetkých ťahačkách po carbootoch a sekáčoch, našiel si aj on to svoje - drobné miniatúrky a uj, miluje ich rovnako vášnivo ako ja svoje tvorenie a tak má pre mňa o štipku pochopenia naviac.

No koľko pochopenia “naviac” mám pre neho ja? Lebo, kým hľadám a snorím po internetových sieťach, on sa sám pri mne hrá. Ale tajne dúfam, že už to dlho nepotrvá, lebo tak to cítim v kostiach - čoskoro buď kúpim hlúposť alebo prasknem a vykypím alebo nájdem niečo svetové! Verím v to tretie. Lebo ako ide deň za dňom a ja stále hľadám, musím si opakovať, aby som sa inšpirovala, že dobré veci stoja námahu a potom, kto hľadá, ten nájde.

A ja som dnes našla. 

Ale to aj včera a predvčerom a potom z toho vzišlo. Pre to či - pre ono. Akurát, čosi ma šteklí v bruchu, že dnes by to mohlo vyjsť, ale či hej, ukáže sa v noci. Niečo po jednej hodine ráno. Vtedy totižto skončí bidovanie na starý staručičký domček, ručne robený z roku 1935, ktorý som bidovala čiastkou 40 libier. Smiešna suma za takú drahocennosť. Ale kto hľadá, ten nájde, tak? A nájsť sa dajú aj poklady. I z roku 1935. 

Točí sa mi z toho hlava!

 Lebo taká vec! Taká vec!!! 1935!!!

Škoda len, že sa mi do radosti miešajú nepríjemne dotieravé otázky ako - nechcela si náhodou domček radšej modernejší? A nemal byť malý???? V popisku sa píše, že je veľký a ťažký!

A odpovede sú jasné - MAL, MAL, MAL!

Ibaže rok 1935 čaruje. A aj nezvyčajný systém otvárania domčeka, aký moderné domčeky pre bábiky nemajú. Ani vysoké steny nemlčia, zvádzajú ma svojim sladkým hlasom, hoc ma trocha desia, či ich zvládnem skrotiť. Aj podlaha, aj strop, aj schodisko, ktoré sa prapodivne točí .... to všetko na mňa kričí a volá, že je to nevšedné, iné a ja som také onakvé mala vždy rada. 

Avšak, aj obávam sa prevelice, či tomu domčeku, ak sa ovšem ozaj stanem jeho majiteľkou, budem vedieť slúžiť ku cti alebo sa ho budem báť čo i len dotknúť, aby som nedajbože dačo na ňom nezničila..., lebo veď, povedzme si pravdu, nemal by byť taký kúsok radšej niekde v múzeu????? Nedokaličím ho svojimi drobnými carbootovými serepetičkami, ktoré som si tak poctivo, s láskou a s nadšením nazbierala? 

 No nič, ostávam v nádeji, že veci sú presne také, aké majú byť. 

A tiež, že úprimné nadšenie a zapálenie pre niečo je vysoko nakázlivé a ak niekto niečo nezištne z lásky koná, je to cítiť a ľudí si to o to skôr získa, ba ich aj inšpiruje. Lebo na konci budem potrebovať podporu ľudí. Bez nich nijaká kniha o Igorovi nikdy nebude. Nuž áno, aj na toto myslím. Že v podstate celý čas riskujem. Mám to v hlave nonstop, každý jeden deň, ktorý trávim ohnutá nad mojim počítačom a doslova to na mňa ziape, keď kliknutím na tlačítko potvrdzujem "kúpiť položku". Jedno s druhým, ani nechcem rátať. Hotový majetok! Ale aj skúsenosť. Avšak, nič iného by som od seba ani nečakala. Len to, čo robím. Všetko pre Igora, všetko pre knihu, ktorej verím a od ktorej si veľa sľubujem. Všetko pre "kde bolo - tam bolo".

Enjoy this post?

Buy VeruskaBobekova a cookie

More from VeruskaBobekova