Vraj má dnes pršať. Skvelé. Dlho nepršalo.
Kiežby radšej snežilo. Ale tu v UK snežiť nebude, hoci ráno primŕza a vietor až kosti v prstoch láme. Ale snehová vločka nepadne ani jedna. Škoda.
Práve som dopozerala dva možno troj minútové reportáže o aktuálnom stave nemocníc. Aj tá naša v Plymouth sa má zle. Mnoho personálu je doma, majú Omicron. S narastajúcim počtom pacientov dovážajú do nemocníc nové postele, aby mali chorí na čom ležať. Problém je však skôr v tom, kto sa bude o pacientov starať. Rozmýšľam, že aj moja operácia bude preložená. Chápem a som s tým zmierená. V stave, v akom som teraz viem, že mi nevadí čakať. Som v poriadku. Ale ako dlho, neviem, lebo len pár dní dozadu som "ok" nebola. Po tom, čo som s herniou žila 8rokov a vážnejší problém som mala iba jeden, som naozaj netušila - alebo radšej neverila, že sa to môže zopakovať. Ibaže môže. Teraz to viem. Našťastie, aj druhýkrát sa mi z toho podarilo vykľučkovať bez ujmu na živote. Len som dva dni chodila zhrbená, lebo bolesť nepustila a v hlave som dumala, či je už toto to vážne, kvôli čomu mám kontaktovať lekára??? Riskla som, že nie. Miesto toho som spala s prstom v pupku. Som úprimná. Také veci sa píšu do denníka, ale čert to ber - hernia je tak obyčajná a tak ľudská, teda, nám ľuďom patriaca, prečo by som mala o nej mlčať? Je obyčajná. Je naša a ja isto nie som žena výnimka, ktorá v tehotenstve praskla. Napokon, praskol aj môj otec. Kedysi dávno a oj, či sa ľutoval. Dookola hovoril o tom, aké tam má, citujem "vajce". A praskol mi aj Joriček, keď mu uprostred zimy v chladnej ambulancii vyšetrovali kĺbiky a on chcel spať. Plakal tak úpenlivo, až praskol. Haha, v tom čase, keď som so slzami v očiach riešila jeho operáciu ma ani len nenapadlo, že prasknutí sme boli dvaja!
Odpusť mi, ty, čo to čítaš, že nepíšem o umení alebo o domčekoch pre bábiky. To vieš, že aj o nich by som mohla. A možno aj skúsim, aby som ťa potešila. Nuž prezradím ti, že som asi predvčerom zabrdla nosom na ebay, že reku, či tam niečo pekné nenájdem a našla som! Tri malé bábiky. Srdce mi z nich stislo. Sú ako tá moja, malinké a roztomilé a ja ich chcem. Skutočne chcem. Ale so 64 ľuďmi, ktorí ich sledujú ako ja, len predpokladám, že moje nebudú. V ebay bitkách som zvykla prehrávať. So 64 to vidím biedne. Ale skúsiť to skúsim. Čo ak motyka vystrelí???
A prezradím ti aj niečo o knihách, lebo v mojej novej čítačke práve dočítavam knihu o Poslednej barónke. Teším sa, že bude ďalšia do zbierky skolených kníh. Robím si zbierku. A ponáhľam sa v nej, lebo osprostievam. Doslovne. Pomaly čoraz viac a viac zabúdam. Občas až tak, že rozmýšľam, že by som sa mala začať učiť texty naspamäť. Je jedno aké, len nech pri nich môj mozog viac pracuje. Lebo mi lenivie. Neviem ako veľmi mu pomáha čítanie, ale veľa asi nie. Momentálne si neviem spomenúť ako sa volá moja najmenšia bábika! Ach, spomenula som si! Hneď ako som to napísala! Volá sa Liliputka! Fju...
A s ňou sa musím rozlúčiť, lebo čas ma nepustí. Ráno volá a s ním povinnosti. Tak utekám.
A hej, ak žiješ v UK, preistotu si so sebou zober dáždnik, ak pôjdeš von. A pridaj k nemu aj pláštenku. Má pršať:).