Neviem, kedy a podľa čoho sa určuje, že niekto veľa pracuje. Môj muž, odkedy sa snaží uchytiť v taxikárskom biznise, ťahá dlhé hodiny v práci a pre nášho syna je cenný ako Santa. Troška preháňam, samozrejme, ale aby sme sa rozumeli. Ja taká cenná nie som, lebo ja som doma, ale neviem neviem, či pracujem menej ako on. V posledné dni som si prestavila budík na tretiu, len aby som mohla viac pracovať, no pravda je, že ráno som tak ospalá a oťapená, že veľakrát si práveže prispím, aj s telefónom v tuhom objatí.

Ono, tej pravdy je tu trochu viac. Napríklad i taká, že ma pred pár dňami chytila panika. Zľakla som sa, že písanie mi nejde, že dostávam Alzheimera, že slovíčka mi utekajú z jazyka, z hlavy, že zlyhávam, že to musím všetko vzdať, priznať sa k tomu, aby to každý vedel! - a najmä, aby to vedelo moje vydavateľstvo, lebo oni objednali papier na dve knihy a rátajú so mnou do budúcna a ja som zaseknutá a vôbec netuším, či sa niekedy z toho stavu odrazím! Možno to i teraz znie, že preháňam, ale nepreháňam. Lebo mňa ozaj posadla panika a ozaj som bola skleslá a smutná a fňukala som sestre do telefónu, že to nedávam a najskôr nastal čas pozrieť sa pravde do očí a priznať si, že písať už viac nemôžem. Nie nechcem, lebo ja chcem, ale nemôžem. A hej, aj som si myslela, že možno dostávam nejakú chorobu... rakovinu mozgu, Alzheimera alebo som prekonala Covid a toto mi z mojej mysle ostalo???

Ozaj som sa cítila zle. Tak zle, že som prestala čítať správy, odpovedať na maily, pridávať storky, zabudla som drahej priateľke blahoželať k narodeninám, vynechala som niektoré Jorikove športové krúžky, prestala som sa tiež prezliekať z pyžama, umývať si vlasy a pracovala som aj napriek tomu, že v chrbte mi rástla bolestivá hrča, asi nervy, ja netuším, aj teraz to bolí! a moja zadnica sa vzpriečila a tu sa aj obávam, že to budem musieť riešiť u lekára. Samozrejme, keď sa prestanem hanbiť a nazbieram odvahu.

Boli i noci, kedy som Jorikovi nevládala čítať knihu pred spaním. A to nie len kvôli tomu, že som bola unavená. Skôr som nechcela, nemohla som. Bolo mi zo seba samej hrozne smutno, cítila som sa sklamane. Ale jedno sa musí uznať, nevzdala som sa. Skúšala som ďalej a ozaj si zaslúžim medailu, lebo čím viac sa mi nedarilo, tým viac som makala. Prestala som počúvať audio knihy v slovenskom a českom jazyku a na jednej stránke som robila aj dva dni, ak bolo treba. Ak som mala stránku prečítať 300x, aby dobre znela, tak som ju prečítala 300x. A potom znova.

Včera sa nado mnou Jorik zľutoval a jeho mega šnúrkou ma zázračne napojil na magický zdroj z kľučky na dverách a povedal, že mi dáva extra schopnosť dobre písať. Priložil mi koniec šnúrky ku zadku, na čom sa smiala, nech mi ho dá radšej do hlavy, ale keďže som o svojej hlave pochybovala, nechala som ho, nech ma tankuje, kam ma tankuje.

A čuduj sa svete, pomohlo to.

Lebo potom som vzala Jorika na ihrisko, kde sa on hral a ja som si sadla do trávy aj s mojím počítačom a ako som písala, odrazu sa mi slovíčka valili do úst a všetko zvláštne sedelo a ja som zrazu postupovala vpred a ďalej vpred...a ďalej vpred a tak som si ľahla do trávy a chcelo sa mi plakať znova, lebo som dostala nádej, že predsa len nikomu volať nemusím a nič rušiť nemusím a že to tá Muška možno predsa len dá.

Veľmi mi na tom záleží. Veľmi. Muška mi je extrémne srdcu drahá a asi si ňou potrebujem niečo dokázať. Tak, ak náhodou tieto riadky čítate, držte jej prsty. Zaslúži si, aby sa narodila. A tiež, nepracujte veľa. Leda ak vás tá vaša práca prenáramne teší!