Je nedeľa a presne v tomto čase by som mala sedieť v našom starom vane a byť kdesi na pol ceste medzi Plymouth a Exeter. Tam sa totižto každú nedeľu koná carboot sale. Nie však dnes. Lebo prší. A tak som vo svojej izbe a cez okno sledujem ako vonku leje. V peci sa mi pečie ryba na nedeľný obed a celý dom za ňou vonia.

Dážď ma mrzí, nebudem klamať. Carbooty zbožňujem a už je to druhá nedeľa v poradí, kedy sa nijaký carboot nekoná. Počasiu nerozkážeš, bude ako chce. Našťastie, týždeň mi vždy preletí pomedzi prsty a tak viem, že sa ani nenazdám a už zase bude víkend. A s ním hádam aj krajšie počasie!!!

Nuž, na dnes musí stačiť aj obyčajné Tesco, kam o chvíľu pôjdem aj s Jorikom na nákup potravín. To sú také obyčajnosti, čo robíme, keď sa chladnička vyprázdni. Potom nás ešte čakajú nejaké domáce úlohy, veľa nie a viac nič. I preto dumem, dumem, či nebudem prerábať domček Triang, lebo voľakosi, úplne podozrivo a bez dôvodu, žiada sa mi tapetovať. Alebo ma len bolí dívať sa na ten domček maličký v jeho ošumelom stave? I to je dosť možné:). Lebo poznám sa, podobné veci mi prekážajú.

Včera som nahrala zopár storiek na instagram o Lundby domčeku a celkom ma prekvapilo a potešilo vidieť, aký ohlas mali. Ono, keď človek žije takto sám, v komunikácií odkázaný výlučne na sociálne siete, občas ani nevie, či jeho tvorba a práca ešte stále teší aj iných alebo už len jeho samého. Ak ten niekto tvorí čosi zapálene a od srdca, asi ťažko ho to od jeho tvorby odkloní, ale zamrzieť to zamrzí. Ani si neviem predstaviť, ako biedne sa musel cítiť taký Vincent Van Gogh a mnoho ďalších umelcov, ktorí nenašli pochopenie a obdiv u ľudí. Pochybovali o svojich schopnostiach? Dokázali aj napriek odmietaniu publika veriť tomu, že čo tvoria je výnimočné, len ľudia na to ešte nedozreli? Ktovie ako by som na tom bola ja, žijúc takto....? Keď mne stačí aj zopár tichších dní na to, aby som sa sama seba pýtala, či za to, doslova, stojím?

Našťastie, akokoľvek podivne to znie, moje domčeky sa celkom ľúbia. Ľudia ma s nimi začínajú spájať - posielajú mi fotografie starých hračiek, bábik, domčekov... Tu a tam si na mňa spomínajú, lebo im čosi kdesi skríži cestu a sťaby to malo moje meno na sebe napísané, píšu mi o tom. Teším sa z toho. Veľmi preveľmi. Len stále dúfam, že okrem domčekov a drobného nábytku, vidia ľudia v tých mojich domčekoch aj rozprávky. Lebo k tomu tie domčeky staviam. Všetky, až na jeden. A ten jeden ešte nemám. To bude len a len môj súkromný projekt, kde si urobím veci po svojom, kašľajúc pritom aj na tak dôležité veci ako je obývačka a spálňa...

Ináč, ak by bol niekto zvedavý, kde je ten domček veľkolepý, ktorý bude len a len môj, nuž odpoviem - ešte je u svojej ebayovej majiteľky, ktorá sa volá Sonia a ktorá má tak veľkú zbierku bábik, že väčšiu som ešte nevidela a ktorá je, rovnako ako ja, maniačka na malé domčeky a nábytky a veci s tým súvisiace. Temer každý deň si čosi malé napíšeme, lebo Sonii sa páči moja práca a navyše, aj napriek svojmu vyššiemu veku, Sonia stále aktívne tvorí a je hrdou majiteľkou etsy obchodu.

Nuž, u nej môj domček je a predpokladám, že sa s ním uvidím tak cca za 2týždne, keď bude Sonia cez Plymouth cestovať. A dva týždne, rovnako ako týždeň do carbootu, zbehne ako nič. Nudiť sa isto nebudem. Ešte stále sa pracuje na kampani do Sivej planéty a potom, mám po svojom boku tri domčeky. Tri! A bacha na vec, aby nepribudol aj ďalší.... lebo ja keď nejaký zočím, neviem sa zastaviť!